HISTÓRIA PORCELÁNU
Porcelán (zastaralo tiež porcelán) je keramická hmota, vzniknutá vypálením keramického cestá tvoreného zmesou kaolínu, ostiva a taviva. Používa sa na výrobu riadu, ozdobných predmetov, sanitárnej keramiky, elektrických izolátorov, dlaždíc, v dentálnej keramike a mnohých ďalších predmetov (hlavičky bábik aj.).
Porcelán bol objavený a vyrábaný v Číne - tzv. protoporcelán od 7. storočia pr. n. l., porcelán ako ho poznáme dnes. potom od 7. storočia n. l. V Evrópe bolo toto vzácny tovar v 17. a 18. storoči veľmi cenené, o čom svedčí aj to, že výraz „China“ sa stal v Evrópe všeobecným označením tohto exotického produktu. Potom, čo pri pokusoch o napodobenie čínskeho porcelánu evrópski keramici mnohokrát zlyhali, konečne v roku 1708 toto hľadanie rozriešil Ehrenfried Walther von Tschirnhaus, ktorému asistoval Johann Friedrich Böttger. Receptom bola kombinácia ingrediencií zahŕňajúcich coldický íl (druh kaolínu), vápenatý alabaster a kremičitý piesok.
Pri správnom pomere všetkých zložiek a ich dobrom vypálení vznikol dostatočne tvrdý, biely a priesvitný materiál – porcelán. V Evrópe bol tento postup veľmi komplikovaný (na rozdiel od Číny, kde možno íly na výrobu porcelánu priamo ťažiť z prírodných ložísk, bolo v Evrópe potrebné nájsť zodpovedajúce kombinécie všetkých ingrediencií ako čo sa týka jednotlivých zložiek, tak aj ich pomeru); možno teda vplyv orientálnych manufaktúr na objav porcelánu v Evrópe považovať za minimálne a skôr za inšpiratívne.
Zloženie porcelánu
Na výrobu tvrdého porcelánu sa používa zmes 50 % kaolínu, 25 % kremeňa (ostrivo) a 25 % živca (tavivo). Niekdy sa pridáva aj krieda a mramor. Mäkký porcelán má menší podiel kaolínu. Porcelán sa vyrába z kaolínu, čo je zvetralá živicová hornina. Je to čistá a kvalitná surovina, ktorá sa vyznačuje maximálnou pevnosťou, transparentnosťou a belosťou a páli sa pri teplotách nad 1300 °C. Redukčné prostredie, to znamená s omezeným prístupom vzduchu, zaistí jeho belosť, a zabráni nežiadoucemu zafarbeniu zpôsobeného železnými nečistotami.
História
Tajomstvo pálenia porcelánu prvý objavili v Číne. Už zhruba od roku 700 pr. n. l. sa v Číne pálil tzv. protoporcelán. Sú to ešte nie celkom biele, ani transparentné výrobky. Pravý porcelán sa v Číne vyrába asi až od 7. storočia n. l. Názov kaolín vznikol od názvu kopca Gao-ling, kde ťažili porcelánovú hlinu. Porcelánový tovar s celadonovou glazúrou bolo určené len pre cisára a jeho dvor. Do Evrópy sa dostal porcelán okolo roku 1290, kedy ho doviezol zo svojich ciest po Ázii Marco Polo. Názov "porcelán" vznikol z talianskeho slova "porcella" – mušle, pretože ju hmotou pripomína a keď sa kúsok odštiepi, zostane po ňom plôška pripomínajúca mušľu. Od tej doby sa Evrópa snažila porcelán vyrobiť sama. Po nejakej dobe, okolo 15. storočia sa síce začal porcelán z Číny dovážať vo väčšom množstve, ale bol to stále veľmi drahý tovar, ktorý sa vyvažoval zlatom. Evrópske porcelánky zatiaľ nedokázali vypáliť na tak vysoké teploty, aké porcelán vyžaduje. Jedna z prvých evrópskych napodobenín bol tzv. Medicejský porcelán v 15. storočí v Taliansku. Bola to pórovitá hmota zo zmesi bielo sa páliacich ílov, ktorá nedosahovala také pevnosti a už vôbec nie transparentnosti. Bola dekorovaná kobaltom, ktorým sa napodobňovali čínske vzory. Tie sa uplatnili aj na známe delftské fajansy z Holandska, ktoré napodobňovali aj tvary čínskych nádob. Objaviť zloženie porcelánovej hmoty sa v Evrópe podarilo po viac ako desaťročnom úsilí až Ehrenfried Waltheru von Tschirnhaus a saskému lekárnikovi Johannu Friedrichu Böttgerovi (Janu Bedřichu Böttgerovi) r. 1708 v Míšni. Jeho prvé pokusy pripomínali skôr tvrdú kameninu. Črep bol veľmi pevný, spekaný, ale mal hnedočervenú farbu. Hmota sa liala do kovových tepaných foriem. Potom si všimol bieleho prášku, ktorý sa používal na pudrovanie barokových parochní, a tak objavil náleziská kaolínu. Vyrábalo sa na Míšeňskom hrade, pracovný postup bol starostlivo strážený, a tajomstvo výroby bolo rozdelené medzi niekoľko ľudí. V roku 1718 sa podarilo niektorým utiecť z hradu a v roku 1719 bola založená porcelánka vo Viedni
Porcelán v Čechách
Prvá česká porcelánka bola založená v roku 1792 v Slavkove, druhá o 2 roky neskôr v Kláštorci nad Ohří, potom v Brezovej a Kysiblu v roku 1803. Ďalšie porcelánky môžeme nájsť v Lokti, Chodove, Prahe, Daloviciach a ďalších mestách. Na konci 18. storočia sa v severozápadných Čechách uskutočnilo niekoľko pokusov s výrobou porcelánu, pretože bolo známe, že sa tu nachádzajú ložiská kvalitného kaolínu. V sousednom Durínsku vznikala už v priebehu druhej polovice 18. storočia rada malých porcelánok. Tieto podniky inšpirovali podnikateľov, ktorí chceli využiť surovinové zdroje na Karlovarsku. Najstarším podnikom na našom území bolo založenie malej manufaktúry v obci Háje pri Hornom Slavkove v roku 1789. Jej snahy však boli málo úspešné, jednak pre nedostatok finančných prostriedkov, tak pre malý počet pracovníkov. Úroveň prvých porcelánových výrobkov bola zrejme nízka. Spoločnosť sa rozpadla a výroba tu po štyroch rokoch zanikla.
Horný Slavkov
Prvou našou úspešnou továrňou na výrobu porcelánu, ktorej sa podarilo udržať výrobu dodnes (v roku 2011 bola činnosť Slavkovskej porcelánky zastavená), sa stal podnik v Hornom Slavkove. Vznik továrne tu podnietil v roku 1792 důlmistr Jan Jiří Paulus v spolupráci s Janem Reumannem a Janem Pöschlem. Zakladatelia sa snažili v roku 1793 získať privilégium na výrobu porcelánu, ale ich žiadosť nebola úspešná. Z postojov viedenských úradov vyplýva, že nemali záujem na vzniku porcelánok v oblasti severozápadných Čiech predevšetkým preto, aby neohrozili pozície preferovanej cisárskej viedenskej porcelánky. Bolo však tiež zrejmé, že prvé výrobky novovzniknutých prevádzok boli málo kvalitné.
Prvý majitelia slavkovskej továrne teda neboli príliš úspešný, takže podnik bol predany v roku 1800 Luise Greinerové. Zlepšenie situácie továrne nastalo až v čase, keď do podniku vstúpil v roku 1803 zať L. Greinerové, lekár Jan Jiří Lippert zo Slavkova. Ten továreň v roku 1808 zakúpil, spojil sa z banskym majstrom Václavom Haasom a podnik začal pracovať pod firmou Lippert a Haas. Až v tejto fáze sa podarilo majiteľom dospieť k úspešnej výrobe po technologickej aj výtvarnej stránke. Hmota výrobkov bola kvalitnejšia a dobre vypálená. V tvarovom riešení predmetov sa prejavil odklon od oblých barokových tvarov prvých výrobkov, napodobňujúcich produkciu durínskych porcelánok a začali sa uplatňovať valcové empírove tvary inšpirované viedenským, míšenským aj francúzskym porcelánom. Charakter výzdoby sa výrazne zdokonaľoval aj po stránke výtvarného prevedenia. Okrem pohľadov na krajinu a významné miesta severozápadných Čiech sa objavovali aj motívy z Prahy a z ďalších zaujímavých miest.
Privilégium na výrobu porcelánu získal Slavkov až v roku 1812, pretože vtedy sa už prejevila premena skoršieho záporného postoja viedenských aj gubernerských úradov na podnikanie. V snahe o ekonomický vzostup začal štát podporovať rozvoj výroby a priemyselných podnikov. V rokoch 1812–1817 musela továreň čeliť letom neúrody a kríza aj hospodársky vplyv napoleonských vojen. Šťastnejšie obdobie pre priemyselné podnikanie aj pre Slavkovskú továreň nastalo až po roku 1817. Literatúra uvádza, že boli povoláváný majstri z cudziny, ktorí mali vychovávať mladých pracovníkov továrne.
V roku 1819 začala Slavkovská továreň značiť svoje výrobky trojmiestnym letopočtom a následujúce dve desaťročia sa stala dobou jej plný rozvoj. Svedčí o tom jej účasť na výstavách priemyselných výrobkov v Prahe v rokoch 1828, 1829 a najmä v roku 1831, kedy továreň získala striebornu medailu. V tomto období sa slavkovský návrhári aj maliari sústreďovali na riešenie tvarov aj výzdoby vtedy veľmi obľúbených kávových čiaš, ktoré sa stali žiadanými darčekovými aj upomienkovými predmetmi a ozdobou vitrín v meštianskych aj šľachtických interiéroch.
Slavkovský porcelán bol oceňovaný nielen pre kvalitu porcelánovej hmoty a polevy, pre tvarovú bohatosť, ale aj pôsobivú maliarsku výzdobu, ktorú vykonával rad maliarov. Zdrojom inšpirácie sa stala antická mytológia a alegorické a symbolické motívy, ktoré maliari čerpali zo súdobej knižnej aj voľnej grafiky.
Pred polovicou 19. storočia sa už továreň značne rozrástla a zamestnávala vyše 200 pracovníkov a úspešne sa zúčastnila výstav priemyselných výrobkov v Berlíne v roku 1844 a v nasledujúcom roku vo Viedni. Po polovici storočia sa však začínali prejavovať príznaky krízy výtvarnej podoby slavkovského porcelánu. Pod tlakom dravéj konkurencie porcelánok, ktoré sledovali prevažne komerčné ciele a orientovali sa prevažne na masovú, výtvarno priemernú produkciu, sa snažil slavkovský podnik pod vedením Augusta Haase udržať svoju rentabilitu a neubránil sa poklesu kvality výrobkov.
V roku 1867 odovzdal August Haas podnik svojmu synovi Jiřímu Haasovi a synovci Jánovi Cžjžkovi, ktorí sa usilovali o modernizáciu výroby. Pod firmou Haas a Cžjžek existovala továreň do roku 1945, kedy bola znárodnená a v roku 1958 sa stala súčasťou podniku Karlovarský porcelán. V roku 1992 bol podnik privatizovaný a začal opäť používať názov z obdobia pred rokom 1945.
Továreň sa snažila posilňovať svoje pozície na existujúcich trhoch a usilovala o získanie ďalších trhov v Ázii a Amerike. Prezentovala sa na výstavách u nás aj v zahraničí a starala sa o propagáciu výrobkov. Po zakúpení ruským investorom s cieľom vyvážať luxusný porcelán do Ruska sa továreň bohužiaľ dostala do ťažkostí, z ktorých sa už nespamätala. Veľký podiel na tom zrejme mala príliš jednostranná orientácia na ruský trh, kde bolo oproti ázijskému porcelánu zavedené takmer likvidačné dovozné clo na evrópsky porcelán. Továreň bola nakoniec 31.1. 2011 uzavretá. Nejstaršia porcelánka v Čechách a jedna z najstarších v Evrópe je tak bohužiaľ minulosťou.
Privilégium na výrobu porcelánu získal Slavkov až v roku 1812, pretože vtedy sa už prejevila premena skoršieho záporného postoja viedenských aj gubernerských úradov na podnikanie. V snahe o ekonomický vzostup začal štát podporovať rozvoj výroby a priemyselných podnikov. V rokoch 1812–1817 musela továreň čeliť letom neúrody a kríza aj hospodársky vplyv napoleonských vojen. Šťastnejšie obdobie pre priemyselné podnikanie aj pre Slavkovskú továreň nastalo až po roku 1817. Literatúra uvádza, že boli povoláváný majstri z cudziny, ktorí mali vychovávať mladých pracovníkov továrne.
V roku 1819 začala Slavkovská továreň značiť svoje výrobky trojmiestnym letopočtom a následujúce dve desaťročia sa stala dobou jej plný rozvoj. Svedčí o tom jej účasť na výstavách priemyselných výrobkov v Prahe v rokoch 1828, 1829 a najmä v roku 1831, kedy továreň získala striebornu medailu. V tomto období sa slavkovský návrhári aj maliari sústreďovali na riešenie tvarov aj výzdoby vtedy veľmi obľúbených kávových čiaš, ktoré sa stali žiadanými darčekovými aj upomienkovými predmetmi a ozdobou vitrín v meštianskych aj šľachtických interiéroch.
Slavkovský porcelán bol oceňovaný nielen pre kvalitu porcelánovej hmoty a polevy, pre tvarovú bohatosť, ale aj pôsobivú maliarsku výzdobu, ktorú vykonával rad maliarov. Zdrojom inšpirácie sa stala antická mytológia a alegorické a symbolické motívy, ktoré maliari čerpali zo súdobej knižnej aj voľnej grafiky.
Pred polovicou 19. storočia sa už továreň značne rozrástla a zamestnávala vyše 200 pracovníkov a úspešne sa zúčastnila výstav priemyselných výrobkov v Berlíne v roku 1844 a v nasledujúcom roku vo Viedni. Po polovici storočia sa však začínali prejavovať príznaky krízy výtvarnej podoby slavkovského porcelánu. Pod tlakom dravéj konkurencie porcelánok, ktoré sledovali prevažne komerčné ciele a orientovali sa prevažne na masovú, výtvarno priemernú produkciu, sa snažil slavkovský podnik pod vedením Augusta Haase udržať svoju rentabilitu a neubránil sa poklesu kvality výrobkov.
V roku 1867 odovzdal August Haas podnik svojmu synovi Jiřímu Haasovi a synovci Jánovi Cžjžkovi, ktorí sa usilovali o modernizáciu výroby. Pod firmou Haas a Cžjžek existovala továreň do roku 1945, kedy bola znárodnená a v roku 1958 sa stala súčasťou podniku Karlovarský porcelán. V roku 1992 bol podnik privatizovaný a začal opäť používať názov z obdobia pred rokom 1945.
Továreň sa snažila posilňovať svoje pozície na existujúcich trhoch a usilovala o získanie ďalších trhov v Ázii a Amerike. Prezentovala sa na výstavách u nás aj v zahraničí a starala sa o propagáciu výrobkov. Po zakúpení ruským investorom s cieľom vyvážať luxusný porcelán do Ruska sa továreň bohužiaľ dostala do ťažkostí, z ktorých sa už nespamätala. Veľký podiel na tom zrejme mala príliš jednostranná orientácia na ruský trh, kde bolo oproti ázijskému porcelánu zavedené takmer likvidačné dovozné clo na evrópsky porcelán. Továreň bola nakoniec 31.1. 2011 uzavretá. Nejstaršia porcelánka v Čechách a jedna z najstarších v Evrópe je tak bohužiaľ minulosťou.
Klášterec nad Ohří
Manufaktúra na výrobu porcelánu založená v roku 1793 Alsasanem J. N. Weberom, penzionovaným thunským lesmajstrom a správcom panstva, s pomocou špecialistov z Durínska. Na kláštoreckom panstve v okolí Černice bola objavená zemina podobná kaolínu. To podnietilo Webera, aby za podpory grófa, ktorý mu bol naďalej priaznivo naklonený, vykonal skúšku tejto zeminy. Gróf prepožičal na tento účel záhradné grotte, kde bola vybudovaná provizórna uzavretá spaľovacia pec a vykonaný výpal riadu, tvarovaného vtedy podomácky. Pokus bol bezvýsledný. Nato Weber angažoval arkanistu J. N. Fetzera, aby vystaval novú pec na mieste domu beneficianta pri niekdajšej loretánskej kaplnke, ale ani tu nevyšiel jediný vydarený pokus a Fetzer bol prepustený. Na jeho miesto bol prijatý J. G. Sonntag, ktorý sa krátko predtým vzdal výroby porcelánu v Hájoch. Jeho pričinením bola vybudovaná nová pec a stavanie pre točiarňu. Prvý výpal v tejto peci sa konal 15. septembra 1794 a svedectva tvrdia, že porcelán bol žltkastý a špinavý. Najskôr z tohto výpalu pochádza ako prvý skúšobný kus pohár s nápisom "Vivat Böhmen". Tento nejstarší kláštorecký výrobok, pohár a miska z roku 1794, je podľa Meyera významný predovšetkým preto, že ide o jediný príklad, kedy sa zachoval pokusný exemplár. V dnešnej dobe je tento predmet nezvestný.
V roku 1797 prenajíma na dobu šiestich rokov porcelánku Christianu Nonnemu z Erfurtu, ktorý bol obratný podnikateľ, organizátor, obchodník s porcelánom a nájomca tovární vo Volkstedtu a Ilmenau. Tým sa konečne dostalo kláštoreckej porcelánke odborného vedenia a výsledky toho se zrejme dostavili zakrátko, lebo začiatkom roku 1799 prejavila viedenská porcelánka zrejme obavy z prípadnej konkurencie.
Kláštorecké výrobky sa niekoľko rokov vyznačovali nečistou, šedou hmotou a kazovou glazúrou. Ešte v roku 1796 sa stávalo, že sa celý výpal zničil a šiel rovno na buničinu. Podľa zachovaných výrobkov nemožno hovoriť o čistom bielom porceláne skôr, ako niekedy po roku 1805.
Weber sa vrátil koncom roka 1800 do Alsaska, kde v roku 1801 zomrel. Od jeho dedičov preberá v roku 1803 porcelánku majiteľ panstva J. M. Thun, a Nonna presídli do Kysiblu. Gróf Thun preberá továreň definitívne do vlastnej prevádzky až v roku 1820. V majetku Thunov zostala porcelánka až do znárodnenia v roku 1945. Po stránke tvarovej doznievala v Kláštorci ešte asi do roku 1810 durínska tradícia, avšak zároveň už začali prenikať vplyvy Viedne s valcovitými empírovými tvarmy. V druhom desaťročí sa prejevuje tvarovanie prevzaté z Míšni. Asi do roku 1815 sa objevujú aj kúpeľné džbánky s príslušnými veduty z Karlových Varov, Mariánskych Lázní a Teplíc, vykonanými podľa grafických predlôh.
Gróf Thun získava 15. 3. 1822 privilégium na výrobu porcelánu. Zároveň sa dostalo porcelánke práva používať vo firemnom označení štátneho znaku. O štvrť roka neskôr sa toho istého práva dostalo porcelánke v Brezovej, rovnako ako Kysibl založenej v roku 1803. Postavenie Kláštorca nebolo ľahké, pretože silná konkurencia Slavkova, ktorý v dvadsiatych rokoch vstupoval do svojej klasickej epochy, silnejúce konkurencie Brezovej, ktoré výrobky vynikali jakosťou črepu a konečne aj konkurencie Lokťa, založeného v roku 1815 a značne preferovaného Viedňou, predstavovali nepochybné prekážky v odbyte.
Ešte pred rokom 1837 je tu zavedený meditisk. Nejväčšieho rozkvetu porcelánka dosahuje za vedenia riaditeľa J. Hillardta a najmä za K. Verniera v rokoch 1850 až 1872. Johann Hillardt nastúpil ako riaditeľ v roku 1836. Postavil tretiu pec, zmenil kurivo zo dreva na hnedé uhlie a rašelinu a zaviedol tuhú pracovú disciplínu. Výsledky Hillardtova úsilia sa prejevili veľmi skoro. Štýl druhého rokoka prijal Kláštorec pomerne neskoro. Za Hillardtova vedenia sa výrazne zvýšil počet maliarov a dekor sa druhorokokove začal obmedzovať na kvetinové motívy. Karl Venier sa ujal vedenia továrne v roku 1848. Pre svoju funkciu bol odborne perfektne vybavený. Rekonštruoval mlyny, ktoré podľa neho mohli za zlú kvalitu črepu a rozšíril odbyt a zlepšil účetníctvo. Vedúceho maliara poslal na štúdium do Viedne, lebo pochopil aj istú zaostalosť v jeho výtvarnom prejave. Od roku 1859 sa pálilo plynom.
Výroba po roku 1860, ako sa zdá, začala viac menej stagnovať, akoby sa pociťovala únava po mimoriadnom tvorivom období v predchádzajúcich desaťročiach. Inak tomu bolo aj v iných českých porcelánkách. Od roku 1857 sa vyskytujú jednoduché, kónické tvary rôznej veľkosti a veľmi tenkého črepu, tzv. "sevreská forma". Do prvej polovice šeťdesiatych rokov sa tiež radia pokusy s tzv. ryžovým priesvitným dekórom, prevzatým do Evrópy z Persie a s dvojstenným porcelánom s vrchným plášťom prerezávaným.
Porcelánka sa zúčastnila výstav ako v roku 1857 v Paríži, 1865 v Linzi, 1873 vo Viedni. Tu sa Kláštorec reprezentoval rozmerným dekoratívným pohárom a džbánom. Pre výrobu porcelánu boli sedemdesiate roky podstatnými zmenami. Potreba vyhovieť rastúcemu dopytu po bežnejšom a teda aj menej esteticky náročnom úžitkovom porceláne, silná konkurencia aj nové technické vymoženosti porcelánu vynútili čo najrýchlejší prechod k sériovej výrobe. Komerčné zameranie sa odrazilo aj v štruktúre výroby. Úplne vymizla náročná figurálna plastika a porcelánka sa orientovala výlučne na stolný riad a úžitkový porcelán. Pracné ručné dekory boli stále viac vytláčané sériovou, štýlovou veľmi rôznorodou dekoráciou.
Záverom storočia patrila kláštorecká porcelánka k nejväčším výrobcom porcelánu u nás. Z pohľadu prínosu jej produkcie pre výtvarný vývoj a snahami iných porcelánok však nevyniká nad priemer. Dôsledky vypuknutia druhej svetovej vojny neboli spočiatku nijako hrozivé, ešte v roku 1941 smeroval vývoz do Švédska, Nórska, Dánska, Švajčiarska, Španielska, Chorvátska, Srbska, Bulharska, Rumunska a Holandska. Podľa posudku nemeckej spoločnosti pre úžitkovú keramiku bola porcelánka zaradená do druhej nejlepšej skupiny. Bolo jej udelené právo vyrábať súpravy pre vojenské kantíny. Koniec vojny a následné znárodnenie však znamenali nový smer v jej ďalšom vývoji.
V roku 1797 prenajíma na dobu šiestich rokov porcelánku Christianu Nonnemu z Erfurtu, ktorý bol obratný podnikateľ, organizátor, obchodník s porcelánom a nájomca tovární vo Volkstedtu a Ilmenau. Tým sa konečne dostalo kláštoreckej porcelánke odborného vedenia a výsledky toho se zrejme dostavili zakrátko, lebo začiatkom roku 1799 prejavila viedenská porcelánka zrejme obavy z prípadnej konkurencie.
Kláštorecké výrobky sa niekoľko rokov vyznačovali nečistou, šedou hmotou a kazovou glazúrou. Ešte v roku 1796 sa stávalo, že sa celý výpal zničil a šiel rovno na buničinu. Podľa zachovaných výrobkov nemožno hovoriť o čistom bielom porceláne skôr, ako niekedy po roku 1805.
Weber sa vrátil koncom roka 1800 do Alsaska, kde v roku 1801 zomrel. Od jeho dedičov preberá v roku 1803 porcelánku majiteľ panstva J. M. Thun, a Nonna presídli do Kysiblu. Gróf Thun preberá továreň definitívne do vlastnej prevádzky až v roku 1820. V majetku Thunov zostala porcelánka až do znárodnenia v roku 1945. Po stránke tvarovej doznievala v Kláštorci ešte asi do roku 1810 durínska tradícia, avšak zároveň už začali prenikať vplyvy Viedne s valcovitými empírovými tvarmy. V druhom desaťročí sa prejevuje tvarovanie prevzaté z Míšni. Asi do roku 1815 sa objevujú aj kúpeľné džbánky s príslušnými veduty z Karlových Varov, Mariánskych Lázní a Teplíc, vykonanými podľa grafických predlôh.
Gróf Thun získava 15. 3. 1822 privilégium na výrobu porcelánu. Zároveň sa dostalo porcelánke práva používať vo firemnom označení štátneho znaku. O štvrť roka neskôr sa toho istého práva dostalo porcelánke v Brezovej, rovnako ako Kysibl založenej v roku 1803. Postavenie Kláštorca nebolo ľahké, pretože silná konkurencia Slavkova, ktorý v dvadsiatych rokoch vstupoval do svojej klasickej epochy, silnejúce konkurencie Brezovej, ktoré výrobky vynikali jakosťou črepu a konečne aj konkurencie Lokťa, založeného v roku 1815 a značne preferovaného Viedňou, predstavovali nepochybné prekážky v odbyte.
Ešte pred rokom 1837 je tu zavedený meditisk. Nejväčšieho rozkvetu porcelánka dosahuje za vedenia riaditeľa J. Hillardta a najmä za K. Verniera v rokoch 1850 až 1872. Johann Hillardt nastúpil ako riaditeľ v roku 1836. Postavil tretiu pec, zmenil kurivo zo dreva na hnedé uhlie a rašelinu a zaviedol tuhú pracovú disciplínu. Výsledky Hillardtova úsilia sa prejevili veľmi skoro. Štýl druhého rokoka prijal Kláštorec pomerne neskoro. Za Hillardtova vedenia sa výrazne zvýšil počet maliarov a dekor sa druhorokokove začal obmedzovať na kvetinové motívy. Karl Venier sa ujal vedenia továrne v roku 1848. Pre svoju funkciu bol odborne perfektne vybavený. Rekonštruoval mlyny, ktoré podľa neho mohli za zlú kvalitu črepu a rozšíril odbyt a zlepšil účetníctvo. Vedúceho maliara poslal na štúdium do Viedne, lebo pochopil aj istú zaostalosť v jeho výtvarnom prejave. Od roku 1859 sa pálilo plynom.
Výroba po roku 1860, ako sa zdá, začala viac menej stagnovať, akoby sa pociťovala únava po mimoriadnom tvorivom období v predchádzajúcich desaťročiach. Inak tomu bolo aj v iných českých porcelánkách. Od roku 1857 sa vyskytujú jednoduché, kónické tvary rôznej veľkosti a veľmi tenkého črepu, tzv. "sevreská forma". Do prvej polovice šeťdesiatych rokov sa tiež radia pokusy s tzv. ryžovým priesvitným dekórom, prevzatým do Evrópy z Persie a s dvojstenným porcelánom s vrchným plášťom prerezávaným.
Porcelánka sa zúčastnila výstav ako v roku 1857 v Paríži, 1865 v Linzi, 1873 vo Viedni. Tu sa Kláštorec reprezentoval rozmerným dekoratívným pohárom a džbánom. Pre výrobu porcelánu boli sedemdesiate roky podstatnými zmenami. Potreba vyhovieť rastúcemu dopytu po bežnejšom a teda aj menej esteticky náročnom úžitkovom porceláne, silná konkurencia aj nové technické vymoženosti porcelánu vynútili čo najrýchlejší prechod k sériovej výrobe. Komerčné zameranie sa odrazilo aj v štruktúre výroby. Úplne vymizla náročná figurálna plastika a porcelánka sa orientovala výlučne na stolný riad a úžitkový porcelán. Pracné ručné dekory boli stále viac vytláčané sériovou, štýlovou veľmi rôznorodou dekoráciou.
Záverom storočia patrila kláštorecká porcelánka k nejväčším výrobcom porcelánu u nás. Z pohľadu prínosu jej produkcie pre výtvarný vývoj a snahami iných porcelánok však nevyniká nad priemer. Dôsledky vypuknutia druhej svetovej vojny neboli spočiatku nijako hrozivé, ešte v roku 1941 smeroval vývoz do Švédska, Nórska, Dánska, Švajčiarska, Španielska, Chorvátska, Srbska, Bulharska, Rumunska a Holandska. Podľa posudku nemeckej spoločnosti pre úžitkovú keramiku bola porcelánka zaradená do druhej nejlepšej skupiny. Bolo jej udelené právo vyrábať súpravy pre vojenské kantíny. Koniec vojny a následné znárodnenie však znamenali nový smer v jej ďalšom vývoji.
Brezová (Pirkenhammer)
Porcelánka, známa skôr pod svojím starým názvom Pirkenhammer (niekedy Pirken-Hammer, podľa ňom. názvu Brezové Pirkenhammer), bola založená v roku 1803 durynským obchodníkom Friedrichom Hockom v Brezovej (dnes Karlove Vary-Brezová). Po počiatočných ťažkostiach bola prenajatá v roku 1806 durynským podnikateľom Ferdinandovi Cranzovi a Friedrichovi Brothäuserovi. V roku 1811 bola predaná Johannu Martinu Fischerovi z Erfurtu a miestnemu Christianovi Reichebachovi. Tí potom získavajú zemské privilégium na výrobu porcelánu v roku 1822. Neskoré barokové formy nádob, zdobené typickou lineárne kobaltovou dekoráciou slamienok aj motívy vtáka a skál, nahrádzajú empírové valcové tvary nádob s kvetinovou dekoráciou, hlavne karmínovú. Ku koncu Höckeho obdobia nastupujú tvary viedenskej, zdobené pestrými figúrkami, prijímajúcimi hlavne z mytológie.
Už rok po prevzatí porcelánky Fischerom a Reichenbachom sa začína porcelánke dariť. Už v roku 1829 získava ako prvý porcelánka v Čechách povolenie na dekoráciu vlastným meditiskom. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch devätnásteho storočia nastáva veľký rozkvet porcelánky. V zlateniu riadu bola brezovská porcelánka v prvej polovici storočia na prvom mieste medzi porcelánkami vôbec. Pôsobili tu vynikajúci maliari, ako napr. K. F. Quast, S. Schermer, alebo S. Wabersich. Po Fischerovej smrti v roku 1824 tu začal podnikať jeho syn Johann Christian Gottlieb, ktorý sa v roku 1846 stal jediným majiteľom porcelánky. Podnik však formálne bol naďalej vedený pod firmou Fischer & Mieg až do roku 1918.
Aj keď sa Ludwig Mieg snažil udržať fabriku ako po stránke technickej, tak i umeleckej na výšku (v roku 1868 bol povolaný francúzsky maliar A. Carrier a založená učňovská maliaska škola), komerčné záujmy podporované snahou čeliť stále sa zvyšujúcej konkurencii koncom storočia zákonite zvíťazili a umelecká kvalita sa takmer stratila. Len kvalita črepu zostala aj naďalej vynikajúca.
V roku 1919 vstúpila brezovská továreň s ďalšími porcelánkami do akciovej spoločnosti koncernu EPIAG. Po roku 1945 bola továreň znárodnená a v roku 1958 začlenená do Karlovarského porcelánu n. p. ako špeciálna firma zaoberajúca sa prevažne výrobou exkluzívneho porcelánu zdobeného ručnou maľbou.
Už rok po prevzatí porcelánky Fischerom a Reichenbachom sa začína porcelánke dariť. Už v roku 1829 získava ako prvý porcelánka v Čechách povolenie na dekoráciu vlastným meditiskom. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch devätnásteho storočia nastáva veľký rozkvet porcelánky. V zlateniu riadu bola brezovská porcelánka v prvej polovici storočia na prvom mieste medzi porcelánkami vôbec. Pôsobili tu vynikajúci maliari, ako napr. K. F. Quast, S. Schermer, alebo S. Wabersich. Po Fischerovej smrti v roku 1824 tu začal podnikať jeho syn Johann Christian Gottlieb, ktorý sa v roku 1846 stal jediným majiteľom porcelánky. Podnik však formálne bol naďalej vedený pod firmou Fischer & Mieg až do roku 1918.
Aj keď sa Ludwig Mieg snažil udržať fabriku ako po stránke technickej, tak i umeleckej na výšku (v roku 1868 bol povolaný francúzsky maliar A. Carrier a založená učňovská maliaska škola), komerčné záujmy podporované snahou čeliť stále sa zvyšujúcej konkurencii koncom storočia zákonite zvíťazili a umelecká kvalita sa takmer stratila. Len kvalita črepu zostala aj naďalej vynikajúca.
V roku 1919 vstúpila brezovská továreň s ďalšími porcelánkami do akciovej spoločnosti koncernu EPIAG. Po roku 1945 bola továreň znárodnená a v roku 1958 začlenená do Karlovarského porcelánu n. p. ako špeciálna firma zaoberajúca sa prevažne výrobou exkluzívneho porcelánu zdobeného ručnou maľbou.
Převzato z: Wikipedia.org